Stalo sa to ešte v časoch, keď som striedavo behala z ambulancie na ambulanciu a zastupovala moje kolegyne, ktoré z rôznych príčin boli mimo pracovného procesu. Zažila som veru "všéééličo", o tom by som mohla aj knihu písať. Dnes Vám porozprávam môj príbeh z môjho zastupovania na očnej ambulancii.
V časoch zastupovania som bola skoro vždy nervózna a napätá, keď som sa mala ráno vybrať opäť na nové pracovisko. Viete si to predstaviť. Iná ambulancia, iný lekár, iné spôsoby, iná organizácia práce, iné vyšetrenia, iní pacienti, vlastne skoro všetko iné. Len ja stále tá istá ...Vždy som sa snažila byť na ambulancii aspoň o polhodinku skôr, potrebovala som sa v pokoji rozhliadnuť a nachystať si všetko, čo bolo treba. Stresové situácie proste nenávidím a tie situácie to vedia, preto ma stále prenasledujú.
Keď som prišla na polikliniku, ľudia už stáli pred jej hlavnými dverami a netrpezlivo čakali, kedy sa dvere otvoria. Tak to bola pre mňa prvá šokujúca skutočnosť. Naschvál som sa ponáhľala z domu o čosi skôr a teraz toto. Stála som v hlúčiku čakajúcich pacientov a počúvala ich reči. Rozprávali sa o tom, kto kde ide a kto v akom poradí prišiel, aby sa už vopred uistili, že ich nikto nepredbehne. Z duše nenávidím tieto rozhovory. S obľubou ich vedú najmä dôchodcovia, ktorí by sa naozaj nemuseli tak veľmi ponáhľať. Či som chcela a či nie, stála som tam, počúvala tie nervózne reči okolitých pacientov a s ich rastúcou nervozitou rástla aj tá moja. Len ja som mala v hlave iné otázky: „Bože! Kedy už tú polikliniku otvoria? Načo som sa ráno tak ponáhľala? Stihnem si nachystať ambulanciu skôr, kým príde lekárka?“
Ani o siedmej hodine sa však nič nedialo, dvere boli stále zatvorené a nervóznych ľudí, čo si hlasno organizovali akýsi pomyselný poradovník, stále pribúdalo. V tom ktosi zahlásil: „A sú tie dvere vôbec zamknuté?“ Ten ktosi pristúpil k dverám a silno potlačil. A zrazu „bác“! Tie dvere neboli zamknuté, boli iba nejako zaseknuté. Myslela som, že ma porazí od jedu, keď som si uvedomila, koľký čas tu takto zbytočne stojím a čakám. Pochytila ma ešte väčšia panika.
Akonáhle sa dvere otvorili, dav sa vrútil dovnútra a ľudia sa išli „preraziť“, aby ich náhodou nik nepredbehol. To by ste mali vidieť tých dôchodcov, akou rýchlosťou utekali ,ktorý o ktorého, hore schodmi. Superman by im musel ich rýchlosť len ticho závidieť. Ja som sa vybrala spolu s davom smerujúcim k očnej ambulancii. S námahou a nervozitou som sa pretlačila pomedzi ľudí, ktorí ma ani nechceli pustiť ku dverám čakárne, lebo si mysleli, že ich chcem predbehnúť. Keď konečne pochopili, že nie som ich nepriateľ, ale sestrička, ktorá im chce odomknúť čakáreň a sama sa chce dostať cez čakáreň do ambulancie, tak ma pustili a ja som vsunula kľúčik do dverí. Potočila som ním v snahe odomknúť a zrazu „bum!“ Kľúčik sa ulomil v zámke a jeho vonkajšia časť mi zostala v ruke. „Toto snáď nemôže byť pravda!“ povedala som asi aj nahlas. Obzrela som sa okolo seba a zrazu som zacítila tie vražedné pohľady pacientov, ktorým som jedným razom zmarila ich víziu, že budú skoro vybavení.
Ani neviem ako, zavolala som údržbárov, ktorí asi do pol hodiny prišli a začali zámok odvŕtavať. Pacienti sa tlačili na vŕtajúceho údržbára v snahe nepustiť si svoju pozíciu v poradí a vôbec im nevadilo, že okolo ich hláv lietali iskričky, spôsobené vŕtaním zámky. Na to vybehla sestrička zo susednej ambulancie a opýtala sa pacientov, či potrebujú ísť na očné, okrem súčasného zdravotného problému, ešte i s cudzím telesom v oku, keď nemôžu odstúpiť od dverí. Jej poznámka mi prišla veľmi správna, trefná a ešte aj vtipná, hoci do smiechu mi nebolo. To už stála pred dverami aj očná lekárka, ktorá asi nečakala takýto začiatok bežného pracovného dňa. Veď aj ona bola naučená na isté pracovné pohodlie a na to, že keď ráno vojde do ambulancie, všetky stroje a počítače sú už zapnuté a karty pacientov nachystané.
Keď sa všetko konečne skončilo, vošla som s doktorkou na ambulanciu a zatvorila za sebou dvere. V tej chvíli to na mňa prišlo. Rozplakala som sa, ako malé decko. Mala som hrozné pocity: pocit mojej viny, že som pokazila zámok na dverách, pocit viny, že vďaka mojej nešikovnosti ten pracovný sklz už nedobehneme, pocit stresu, nepokoja... Skrátka zosypala som sa ako hromádka nešťastia. Bála som sa, že aj lekárka bude podráždená a že som si u nej urobila veľmi „negatívnu reklamu“. Ako som tak plakala a slzy nešli zastaviť, lekárka sa na mňa pozrela a milo povedala: „Hádam by ste kvôli tomuto neplakali! Ešteže čo? Nič sa Vy nebojte, vkľude sa prezlečieme, všetko spolu nachystáme a začneme pekne pomaly robiť. Pacienti sa nezbláznia.“ Uff! Vtedy mi spadol balvan zo srdca. Jej slová ma okamžite upokojili a dodali mi , v tú chvíľu pre mňa tak veľmi potrebný, pocit stratenej istoty. Nakoniec sme všetko v pohode zvládli a časový sklz sme nielen dobehli, ale ešte aj predbehli.
Lekárku spomínanej ambulancie si od tejto príhody nadovšetko vážim a pokladám ju za milého a neskutočne tolerantného človeka. Nie každý lekár by takto s nadhľadom dokázal zvládnuť podobnú situáciu. Možno by moju nervozitu ešte viac umocnil svojou podráždenou reakciou. Ale možno sa mýlim a bola by som milo prekvapená. Každopádne, mala som veľké šťastie v nešťastí, že po tých všetkých polenách, ktoré mi to ráno nahádzalo pod nohy , prišla práve táto lekárka, ktorá dokázala vrátiť nepríjemnú situáciu jednou vetou do normálu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára