Prišli do ambulancie na vyšetrenie, chlapec s detskou mozgovou obrnou v sprievode svojej mamy. Pomaly, krivkajúc a opierajúc sa o matku, vošiel dnu. Vystrašený, očká rozšírené od očakávania nepoznaného, roztasené malé telíčko, v tvári výraz plný otázok.
Sestra hľadela na to chlapča s pokrivenými rúčkami i nôžkami a cítila veľký rešpekt i úctu a obdiv zároveň. Rešpekt pred touto chorobou, ktorá si vybrala i tohto chlapca, úctu a obdiv matke chlapčeka a vlastne všetkým podobným matkám, ktoré osud prinútil zo všetkých síl bojovať s ochorením ich dieťaťa a zmierňovať na maximálne minimum jeho príznaky. Lebo ak sa každá matka stará o svoje deti s plným nasadením svojich síl a trpezlivosti, matky takýchto a podobne postihnutých detí potrebujú toho nasadenia , síl a trpezlivosti ešte mnohonásobne viac.
Sestra sa v duchu hlboko skláňala pred touto maminou, obdivovala jej kľud, jej pozitívnu energiu, ktorá z nej len tak sršala. Obdivovala jej pokojný úprimný úsmev v jej tvári a to i napriek vnútornej bolesti, ktorú musí matka takto chorého dieťaťa v sebe nosiť. Predstavila si svoju dcérku. Rovnako starú, ako je tento chlapec. Porovnávala v duchu neporovnateľné a ďakovala osudu, že jej deti takéto nešťastie nepostretlo.
Chlapček bol vystrašený, bál sa každého neočakávaného zvuku, každého šuchnutia. Ešte aj nameraný tlak mal zvýšený a srdiečko v tom malom tele bilo ako na poplach. Napriek svojmu strachu toto vyšetrenie zvládol na výbornú. Počúval každé slovo svojej mamy, lekárky i sestry, ktoré sa mu snažili vysvetliť všetko, čo sa v rámci vyšetrenia chystajú robiť, aby sa zbytočne nebál.
„Neboj sa!“ povedala sestra. „Teraz budeš počuť také zvuky, ako keď vonku fúka silný vietor,“ vysvetlila chlapcovi .
Chlapec sa usmial a sám pre seba si opakoval: „Je to ako vietor, je to ako vietor...“
Sestrička cítila vo svojom vnútri akúsi stiesnenosť a veľkú ľútosť. Celá táto situácia jej prišla veľmi silná a emotívna. Nie často navštevujú ich ambulanciu deti a už vôbec nie takto postihnuté deti.
Na okennom parapete sedel malý biely anjelik. Malá soška, ktorú sestričke niektorý z pacientov dal len tak pre potešenie. Vždy, keď sa na toho anjelika pozrela, naozaj sa potešila tomu pohľadu naň.
Hneď vedela, kde ten anjelik patrí, cítila to. Bolo to úplne spontánne rozhodnutie bez zbytočných úvah, či to spraviť, alebo radšej nie. Zobrala malého anjelika a vložila ho chlapcovi do jeho malej pokrútenej rúčky so slovami: „Tento anjelik je od nás pre Teba za to, že si bol tak statočný a že si to tak perfektne zvládol, bude Ťa strážiť.“ Chlapec sa natešene usmial a slušne poďakoval. V jeho tvári bolo vidno, že sa úprimne teší z tej malej postavičky v jeho ruke.
Ešte viac dojatá a prekvapená zostala jeho mamina. „Ďakujeme sestrička! Ani neviete, ako ste to trafila. On totiž týchto malých anjelikov zbiera,“ povedala s radostným úsmevom.
„Tak dúfam, že takéhoto ešte nemáš!“ dodala sestra.
„Takého ešte nie,“ odvetil usmiaty chlapec.
„Ďakujeme!“ zopakovala matka.
Nebolo však za čo ďakovať. To sestra v duchu ďakovala. Ďakovala týmto dvom ľuďom za ten krásny vnútorný pocit, ktorý ju zvieral. Pocit šťastia , že mohla potešiť, že urobila radosť tomuto chlapcovi. Ten pocit bol smutný a krásny zároveň.
Keď vyšli z ambulancie, uvedomila si, že jej po líci steká slza...
Krásne
OdpovedaťOdstrániť